Dnešné ráno sa pre mňa stalo podobne ako všetky predošlé len stereotypným vnímaní prázdnych somarín okolo mňa. Cesta na zástavku, krátky úsek počas ktorého sa otrepem aj z posledných príznakov spánku a nasleduje sledovanie nejakého, vskutku hlbokého filmu na notebooku v priestrannom autobuse. Je zaujímavé že aj napriek dlhej ceste do nášho hlavného hnus mesta, som jediný v celom autobuse, kto sa aspoň niečomu venuje. Väčšina ľudí len bezprizorné hľadí pred seba, prípadne von oknom a človek má pocit akoby ich na dobu transportu nejaká vyššia entita vypla, rozkázala im, šetrite sily aby som ja mal väčší zisk.
Predo mnou sa mihajú pohyblivé obrázky, nejakého nového filmu s miliónovým rozpočtom, ktorého dej si však nepamätám ani päť minút po tom čo skončí. Zavše mi niečo utkvie v pamäti, ale väčšina tej drahej a hollywoodskej produkcie sa prefiltruje cez môj mentálny kanalizačný systém. Zrejme väčšina ľudí má tento prvok vedomia a niektorý možno ešte silnejší, inak si neviem vysvetliť že niektorý moji známy nepochopia ani akčným filmom ako napríklad Matrix a iné, ktoré sú síce provokačné ale v každom prípade nie komplikované. Tu v autobuse sa však odosobňujú a verím tomu že keby tu bol Budha, myslel by si že ľudstvo už dosiahlo Zenit a každý človek je osvietená bytosť. To dáva prvý pohľad do ranného autobusu, ktorý vezie ľudí do ich pracovných táborov. Avšak presný opak je pravdou, títo ľudia nie sú osvietený, sú znechutený. Pri Svätom Juri je už autobus napchaný na prasknutie a prichádza na rad živočíšny boj o miesto.
Prezieravo si vždy ráno zvolím miesto úplne vzadu, je to azda jediný spôsob ako byť nelukratívny pre ostatných. Okrem toho tu aspoň nie miesto také tesné, ako keď sedí človek na tradičnom mieste. Teda sa o mňa nikto neobtiera a ja nemám pocit, akoby som bol dobytok vezený na porážku. Pred Bratislavou je z celého autobusu cítiť zúfalstvo, zápcha sa tiahne pomaly až do Rače a väčšina stojacích ľudí sa kmása a hmýri, ako červy v preplnenej konzerve, pretože iný pohyb im neostáva. Veľa razy som už bol svedkom toho ako niektorý z týchto ľudí celý zozelenel a neostalo mu nič iné len vypustiť obsah žalúdka na podlahu. Teraz v zime to azda nie je až tak akútne, ale v lete je vzduch v autobuse nedýchateľný, k čomu prispievajú aj spotené telá cestujúcich.
Autobus sa pomaly hýbe, takmer po centimetroch a tak mám možnosť pozrieť sa do ostatných áut okolo nás. Už tradične, jedno auto, jeden človek, občas sa mi naskytne aj pohľad na auto kde sa vezie nejaká nákupná taška, prípadne iný neživý materiál. Je mi to komické, každý sa sťažuje že nemá peniaze a pritom toľko ľudí má vlastné autá. Pobrali lízingy, zarábajú len na to aby uživili svoj prepravný prostriedok a v konečnom dôsledku sú na tom horšie ako mi dobytok zavretý v tomto prepravnom vagóne. Keď autobus konečne dosiahne zástavku na Vinohradoch, začína sa boj o získanie času. Autobusár tomu poriadne pridá a nielen stojaci, ale my sediaci pasažieri sme ako ihlách, pretože aj s cementom, či štrkom sa lepšie zaobchádza. Posledný desať minút ubehne už pokojnejšie, pretože väčšina pasažierov povystupuje a ostávam len ja s niekoľkými vytrvalcami, ktorý dôjdu až do konečnej stanice na Nivách.
Ešte si spomínam aké to bolo, keď som prvý krát lete v lietadle, vtedy to bolo do Grécka a hneď po pristátí začalo celé lietadlo tlieskať. Teraz už lietavam pomerne často a nikto na palube netlieska, z lietadiel sa pomaly ale isto stávajú rovnaké konzervy plné mŕtvych sardiniek a je len otázkou času kedy si bude chcieť každý kúpiť vlastné. Ešte pridám toľko že osobne si myslím že riadenie tejto konzervy, ktorou ráno chodím do práce je oveľa komplikovanejšie a na nervy náročnejšie ako lietanie na prázdnej oblohe. Preto navrhujem tlieskajme autobusarovi, nech ma aj on pocit že si jeho prácu vážime. Snažme sa cestovať viacerý v osobných autách, ušetríme peniaze, prírodu a nervy. Ak už sme v zaplnenom autobuse, aspoň si zaspievajme, pretože ak sa depresií nepostavíme, zožerie nás za živa.
P.S. Može byť aj oveľa horšie (-:
Komentáre